Trvale udržitelný rozvoj
TRVALO UDRŽATEĽNÝ ROZVOJ
Pasenie a usadlé poľnohospodárstvo, spolu so zdomácňovaním určitých rastlín a zvierat, postupne vytláčalo lov a zber. Rozvoj remeselných zručností viedol k rozširovaniu obchodu, usadlostí a súperiacich mocností, neskôr k rozvoju priemyslu a vedy. Urbanizácia a priemyselne znečistenie, technologické zmeny v doprave, komunikácii a materiáloch zvýraznili zmeny v životnom prostredí. Urýchlilo a rozšírilo sa vyčerpanie zdrojov, deforestácia, dezertifikácia a znečisťovanie. Objavili sa kyslé dažde a iné javy presahujúce hranice štátov, poškodenie ozónovej vrstvy a určité náznaky klimatických zmien.
Postoje voči priemyselnému rozvoju v 19. storočí a voči globálnym environmentálnym problémom dneška :
Správcovstvo znamená starostlivosť a ochranu sveta prírody, tu i tam narúšaného neudržateľným využívaním zdrojov a nakladaním s odpadmi či znečisťovaním presahujúcim hranice prirodzenej regenerácie.
Imperializmus hlása, že prírodné zdroje vrátane ostatných ľudí môžu voľne využívať tí, ktorí majú dostatočnú moc a sú odhodlaní, či už v podmienkach priemyslu, kolonializmu alebo súčasnej nerovnosti v bohatstve a využívaní zdrojov v rámci národov i medzi nimi navzájom.
Utilitarizmus sa snaží maximalizovať ľudskú spokojnosť a poskytuje bázu pre liberálny ekonomický poriadok ako prostriedok optimalizácie rozdeľovania, či už ide o priemysel 19.storočia alebo moderné dohody o voľnom obchode.
Romantizmus si cení prírodu ako takú, vyhľadáva ,,nenarušenú“ krajinu či divú prírodu ako
reakciu na priemyselné mestá v 19. storočí, alebo v podobe environmentalistických hnutí a hnutí Nového veku v dnešnej dobe.
Na začiatku sedemdesiatich rokov dosiahlo životné prostredie prvý raz prominentné miesto v agende medzinárodnej politiky. Aj napriek dvom dôležitým prekážkam v tomto období - riešenie iných "kľúčovejších" problémov - zachovanie mieru, bezpečnosť a rozvoj a neexistencia inštitucionalizovaného rámca, v ktorom by sa environmentálne problémy mohli efektívne prerokovávať v medzinárodnom kontexte, bolo obdobie 70-tich rokov charakteristické významným pokrokom v snahách svetového spoločenstva na zabezpečenie globálnej environmentálnej bezpečnosti.
Neexistuje časový bod, od ktorého by sa dal datovať vznik pojmu trvalo udržateľný rozvoj (TUR). Vykryštalizované myšlienky sa na politickú agendu dostali v roku 1987 prostredníctvom Brundtlandovej správy „Naša spoločná budúcnosť“. Definícia tohoto pojmu, ktorú správa obsahuje sa používa najčastejšie a hovorí že:
- trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potreby súčasných generácií bez ohrozenia možnosti budúcich generácií zabezpečiť ich vlastné potreby.
Je to proces, v ktorom využívanie zdrojov, smerovanie investícií, orientácia technologického rozvoja a inštitucionálne zmeny sú všetky vo vzájomnej harmónii a potrebujú tak súčasný ako aj budúci potenciál napĺňať ľudské potreby a nároky.
Strategické priority – dôrazy pre TUR uvádzané v správe sú : oživenie rastu (otázka chudoby), zmenu kvality rastu, uspokojovanie základných ľudských potrieb, zabezpečenie trvalo udržateľnej úrovne populácie, ochrana a rozširovanie zdrojovej základne, preorientovanie techniky a rizikového manažmentu, spojenie životného prostredia a ekonomiky v rozhodovaní.
V záujme dosiahnutia týchto cieľov správa považuje za principiálne požiadavky : politický, ekonomický, sociálny, výrobný, technologický, medzinárodný a administratívny systém.
Znepokojenie kvôli životnému prostrediu, biede a sociálnej a ekonomickej nerovnosti viedli k zvolaniu Konferencie Spojených národov o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) v Rio de Janeiro v roku 1992. Hlavným prínosom konferencie bola dohoda, že "mier, rozvoj a ochrana životného prostredia navzájom súvisia a nemožno na ne pozerať izolovane". Konferencia vyústila do vyhlásenia Deklarácie z Ria ktorá obsahuje 27 princípov pre trvalo udržateľný rozvoj svetového spoločenstva. Dôležitým úspechom UNCED bolo podpísanie dokumentov: Rámcová dohoda o zmene klímy, Dohoda o biodiverzite a Deklarácia o rozvoji lesov.
Najrozsiahlejší z prijatých dokumentov „Agenda 21“ predstavuje ucelenú filozofiu (predstavu, proces) ďalšej perspektívy existencie ľudstva a všetkých živých organizmov na Zemi v harmonickej rovnováhe, pri ktorej nedôjde k nezvratnému narušeniu základných mechanizmov fungovania systému v neustále sa meniacich podmienkach narastajúceho rozvoja. Je zároveň komplexným súborom oblastí a činností, ktoré je potrebné uplatňovať v globálnom rozsahu so zohľadnením špecifických čŕt jednotlivých krajín v individuálnych podmienkach regionálnej a miestnej úrovne v rámci systému spolupráce vlád členských štátov OSN vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti a jej vplyvu na životné prostredie, ktorý bol prijatý vládami viac ako 178 krajín. Zmyslom tohoto dokumentu obsahujúceho 40 kapitol je v oblasti environmentálnych otázok a otázok rozvoja poskytnúť smernice pre vlády, agentúry poskytujúce pomoc, miestne správy a ostatných. Za jej úspešnú realizáciu sú zodpovedné vlády. Nie je však právne záväzná, čo znamená slabší status ako Dohovory.
Náklady na realizáciu rôznych kapitol Agendy 21 budú poskytované rozvojovým krajinám vo forme grantov alebo zvýhodnených úverov.
Implementácia všetkých oblastí Agendy 21 musí prebiehať na národnej a miestnej úrovni. Štáty majú privilegované miesto v medzinárodnej politike, majú suverénne právo vydávať zákony na ich území, a nemôžu byť legálne prinútené riadiť sa medzinárodným zákonom, ktorý nepodpísali. Miestne a národné ekonomická, sociálne a environmentálne smernice sú formované globálnymi a regionálnymi procesmi. Medzinárodné inštitúcie a konferencie musia stimulovať štáty k lepšeniu ich environmentálnemu správaniu sa :
- podporovaním spolupráce,
- zvyšovaním vedomia a množstva poznatkov o problémoch a možnostiach,
- vytváraním politického tlaku,
- napomáhaním transferu technológií a zdrojov,
- napomáhaním slabým štátom zvýšiť ich kapacitu impementácie vhodných programov.
Výstupy medzinárodných snáh na podporu TUR závisia od mocenských vzťahov medzi hlavnými aktérmi, od ich záujmov a hodnôt, a od procesov učenia sa a úrovne vedomostí v danej problematike.
Najkonkretnejším výsledkom Agendy 21 je ustanovenie :
Komisie pre trvalo udržateľný rozvoj (CSD), ktorá má úlohy :
- monitorovanie a posudzovanie postupu krajín pri implemantácii Agendy 21, najmä na základe národných správ, ktoré predkladajú jednotlivé vlády. CSD bude poskytovať fórum pre diskusiu a zverejňovanie činnosti jednotlivých štátov. Všetci účastníci procesu sa môžu učiť z úspechu, resp. vyvarovať sa chýb iných a pomáha sa vytvoriť domáci a medzinárodný tlak na jednotlivé krajiny.
- integráciu environmentálnych a rozvojových cieľov všetkými relevantnými kanceláriami, organizáciami a programami OSN.
Medzinárodná požiadavka pre krajiny formulovať a predkladať správy o štátnych programoch implementácie Agendy 21 stimuloval vývoj na štátnej a miestnej úrovni, vyjasňovali sa silné a slabé stránky programu a ich realizácia.
- Globálneho environmentálneho fondu (GEF) – medzivládny fond zameraný na podporu riešenia vybraných globálnych environmentálnych problémov najmä v chudobných rozvojových krajinách (v menšej miere aj v krajinách strednej a východnej Európy) formou poskytovania grantov na realizáciu investičných projektov, projektov technickej pomoci a v menšom rozsahu aj výskumných projektov.
Zdroje GEF sa využívajú (v nadväznosti na príslušné medzinárodné dohovory) na riešenie problémov:
• globálne otepľovanie, predovšetkým následkom emisií plynov vyvolávajúcich skleníkový efekt (klimatické zmeny) a deštrukcie lesov,
• znečisťovanie medzinárodných vôd (napr. ropnými látkami, ukladaním odpadov v oceánoch a v medzinárodných riečnych systémoch),
• deštrukcia biodiverzity ničením prírodných biotopov (ekosystémov) a neregulovaným využívaním biologických zdrojov,
• poškodzovanie ozónovej vrstvy.
6.kapitola dodatku – VÝVOJ A IMPLEMENTÁCIA MEDZINÁRODNÝCH
ENVIRONMENTÁLNYCH REŽIMOV
Rozhodnutia o tom, ako sa vysporiadať s environmentálnymi rizikami, záležia čiastočne na pochopení podstaty „problému“ a na pochopení ľudských aktivít, ktoré ho spôsobujú. „Tragédia spoločného majetku“ spočíva v tom, že vyčerpávanie spoločného zdroja môže neúprosne pokračovať až do svojho deštruktívneho konca, aj keď každá organizácia, ktorej sa to týka, má dobré úmysly a uplatňuje si iba svoje tradičné a legitímne práva.
Snaha o riešenie globálneho environmentálneho problému sa musí zamerať na vývoj a implementáciu medzinárodných mechanizmov s ktorými musia súhlasiť všetky zúčastnené štáty, a ktoré by pri absencii medzinárodných regulačných a donucovacích systémov zabezpečili účasť jednotlivých štátov. Už nastolenie samotného problému môže znamenať pre určitú skupinu ľudí ekonomickú alebo politickú stratu. Riešenie problému môže byť v rozpore so záujmami skupín, alebo ohrozí ich súčasné priority.
Dôležitým úspechom Konferencie Spojených národov o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) v Rio de Janeiro v roku 1992. UNCED bolo podpísanie dokumentov: Rámcová dohoda o zmene klímy, Dohoda o biodiverzite a Deklarácia o rozvoji lesov.
Cieľom Rámcový dohovor OSN o zmene klímy bolo stabilizovať koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére na takej úrovni, ktorá by umožnila predísť nebezpečným dôsledkom. Táto úroveň by sa mala dosiahnuť v prijateľnom časovom horizonte tak, aby sa mohli ekosystémy prispôsobiť prirodzenou cestou zmeny klímy, pričom by nebol ohrozený ekonomický rozvoj a produkcia potravín.
Z Dohovoru vyplýva - okrem iného zabezpečiť:
- emisie skleníkových plynov nižšie, ako boli v roku 1990,
- robiť inventarizáciu emisie a záchytu skleníkových plynov (CO2, CH4 , N2O a i.),
- zabraňovať zbytočným únikom skleníkových plynov z rezervoárov a kontajnerov ,
- redukovať spotrebu skleníkových plynov,
- pripravovať sa na adaptáciu proti dôsledkom očakávanej zmeny klímy,
- v strategických zámeroch prihliadať na možné zmeny klímy v budúcnosti,
- podporovať výskum zameraný na zmiernenie rizika očakávanej zmeny klímy,
- podporovať informovanosť o príčinách a možných dôsledkoch očakávanej, (pravdepodobnej) zmeny klímy v najbližších desaťročiach,
- informovať príslušné medzinárodné inštitúcie o realizácii opatrení,
Tento dohovor kládol na zúčastnené strany iba neurčité záväzky týkajúce sa obmedzenia ich emisií skleníkových plynov. V praxi to znamenalo, že každá zúčastnená strana mohla prijať akýkoľvek národný program a limity skleníkových plynov, ktoré ona považovala za prijateľné. Problém globálneho otepľovania je problémom budúcnosti. Rozvinuté krajiny sa zaviazali, že budú pravidelne predkladať národné správy s podrobnou inventarizáciou ich skleníkových plynov, prognózy týchto emisií v roku 2000 a špecifický odhad účinku nimi deklarovaných politík a opatrení na množstvo emisií.
Prvá konferencia zmluvných strán sa konala v roku 1995 v Berlíne, ktorá uznala záväzky dohovoru za nepostačujúce pre dosiahnutie stanovených cieľov, a rozhodla o mandáte na prípravu sprísneného protokolu týkajúceho sa redukcie skleníkových plynov po roku 2000.
V roku 1997 sa prijal tzv. Kjótsky protokol, ktorý sprísnil záväzky na redukciu skleníkových plynov. Dôležitým bodom diskusie bola otázka diferenciácie, či všetky krajiny majú mať rovnaký záväzok - rovnaké percento zníženia emisií alebo rôzne, či rozlišovať podľa situácie v konkrétnej krajine, a ďalším takmer neriešiteľným problémom bola objektívna metodika, podľa ktorej by sa dospelo k výslednej hodnote zníženia emisií pre tú-ktorú krajinu. Situácia v krajinách sa líši napríklad v klimatických podmienkach (Nórsko - Taliansko), v surovinovej základni pre produkciu elektriny (Austrália - uhlie, Rakúsko - voda), v už vykonaných opatreniach na efektívne využívanie energie (Japonsko - Rusko). Európska únia bola proti diferencovaniu, naopak, Austrália, Kanada, Nórsko a ďalší, diferenciáciu podporovali.
V roku 1998 sa prijal tzv. "Akčný plán z Buenos Aires" - súpis úloh na zabezpečenie plnej funkčnosti Kjótskeho protokolu. Akčný plán smeruje k tomu, aby všetky potrebné pravidlá a mechanizmy boli dopracované do 6. konferencie strán, ktorá sa uskutočnila 12.-24.11.2000 v Hágu v Holandsku. Ani na tejto konferencii sa však v dôsledku zložitosti jednotlivých bodov a protichodných záujmov jednotlivých strán dohovoru nepodarilo dosiahnuť konsenzus v najdôležitejších bodoch (podiel domácich aktivít vzhľadom na využitie flexibilných mechanizmov; podiel aktivít, zameraných na podporu záchytov; využívanie redukcie skleníkových plynov, dosiahnutých zmenou využívania pôdy a lesného hospodárstva; spôsob financovania opatrení na prispôsobenie sa zmene klímy v najviac ohrozených krajinách...).
Cieľmi Dohovoru o biologickej biodiverzite je ochrana biologickej diverzity, trvalo udržateľné využívanie jej zložiek a spravodlivý, rovnoprávny podiel na prínosoch využívania genetických zdrojov vrátane primeraného prístupu ku genetickým zdrojom, vhodný prevod dôležitých technológií a zohľadňovanie všetkých práv na tieto zdroje a technológie s primeraným financovaním.
„Biologická diverzita" znamená rôznorodosť všetkých živých organizmov vrátane ich suchozemských, morských a ostatných vodných ekosystémov a ekologických komplexov, ktorých sú súčasťou; biologická diverzita zahŕňa rôznorodosť v rámci druhov, medzi druhmi a rozmanitosť ekosystémov;
Každá zo zmluvných strán bude v súlade so svojimi špecifickými podmienkami a možnosťami
- rozvíjať národné stratégie, plány alebo programy na ochranu a trvalo udržateľné využívanie biologickej diverzity alebo na tento účel upravovať súčasné stratégie, plány alebo programy, ktoré medziiným musia odrážať opatrenia ustanovené v tomto dohovore týkajúce sa dotknutej zmluvnej strany;
- a integrovať, ak je to možné a vhodné, ochranu a trvalo udržateľné využívanie biologickej diverzity do príslušných rezortných alebo medzirezortných plánov, programov a stratégií.
Dohovor o biologickej diverzite je značne problematický. Pre industrializované krajiny bolo hlavným cieľom Dohovoru zachovanie prirodzených biotopov ktoré sa nachádzajú v rozvojových krajinách. V agende rozvojových krajín sa nachádzalo zabezpečenie medzinárodného finančného a technologického transferu na pomoc pri ochrane a získanie prístupu k podielu na ekonomických prínosoch z biodiverzity. USA chceli zachovať otvorený prístup k prírodným genetickým zdrojom a tým chrániť medzinárodné vlastnícke práva svojich chemických a biotechnologických spoločností.
Dohovor o boji s dezertifikáciou bol podpísaný v roku 1994. Cieľom dohovoru je zavádzať koordinované opatrenie pre riešenie problémov degradácie pôdy v aridných, semiaridných a suchých subhumídnych oblastiach, ktorá je dôsledkom pôsobenia rôznych faktorov vrátane kolísania klímy a ľudskej činnosti.
Dezertifikácia je posledným štádiom pôdnej degradácie a prejavuje sa stratou kvality pôdy, veternou eróziou, tvorením trhlín a stratou vegetačnej pokrývky. Na rozdiel od globálneho otepľovania, ktorý je problémom budúcnosti, dezertifikácia je problémom súčasnosti.
Vlády postihnutých krajín sú povinné vyvinúť národné akčné plány pre boj s dezertifikáciou, a krajiny poskytujúce pomoc sú zaviazané poskytovať pružnú, dlhotrvajúcu a vzájomne koordinovanú podporu.
V polovici 90-tych rokov bol vývoj dohovoru spochybnený. Krajiny Severu navrhovali problém riešiť prostredníctvom lokálnych projektov trvalej udržateľnosti v rámci Agendy 21, alebo už zavedených programov pomoci. Dohovor by však mohol poskytnúť inštitucionálny rámec, pomocou ktorého sa bude udržovať a zvyšovať záujem o daný problém a môže stimulovať rozvoj a implementáciu regionálnych a lokálnych akčných programov.
Proces vývoja režimov môžeme rozdeliť na tri fázy :
- vytvorenie agendy,
- rokovanie a prijímanie rozhodnutí
- implementácia.
Vytváranie agendy zahŕňa procesy, ktorými sa problém dostáva do povedomia, potom na politickú scénu, ako sa vytvára rámec prístupu k problému a rámec diskusií, ako stúpa po rebríčku dôležitosti na medzinárodnej politickej agende, až po započatie rokovaní a rozhodovacie procesy.
Fáza rokovania a prijímania záväzkov – na tomto stupni sa rozhoduje o záväzkoch, stratégii a opatreniach.
Fáza implementácie zahŕňa zapracovanie medzinárodných záväzkov do domácej legislatívy.
Environmentálne režimy fungujú lepšie, ak :
- je presne definovaný problém a určený cieľ, ktorý dáva všetkým štátom podnet na spoluprácu,
- vytvorí sa silná inštitucionárna štruktúra, ktorá zahŕňa dobre riadený sekretariát na čele ktorého stojí medzinárodne uznávaná osoba,
- zabezpečí sa monitorovanie, technológie pre monitoring a rovnaká metodika na zber dát,
- zabezpečí sa bezplatné poradenstvo, finančná pomoc, využívanie progresívnych technológií,
- určia sa presné pravidlá, ktoré zabezpečia spravodlivú distribúciu nákladov a ziskov,
- zabezpečí sa kontrola pravidiel a zavedenie sankcií za neplnenie dohôd.
V budúcnosti bude dôležité zosúladiť globálne environmentálne režimy, národné vlády a miestne komunity, ktoré majú často protichodné záujmy a preto si tento proces vyžaduje dlhšie časové obdobie.
PŘIDEJTE SVŮJ REFERÁT
Tisknout -
Poslat(@) -
Uložit->Moje referáty -
Přidat referát